Hrady SLOVENSKA

Hrad Uhrovec

Stručný popis: Pomerne zachovalé zrúcaniny hradu vypínajúce sa vo výške 591 mnm, na bočnom hrebeni Nitrických vrchov, neďaleko obce Uhrovské podhradie.

História: Neskororománsky hrad vznikol pravdepodobne medzi rokmi 1251 až 1293. Možno predpokladať, že na stavebnom vývoji hradu sa podieľal Matúš Čák, ktorý ho v r.1295 prevzal od Petra, syna Bašu. V r.1389 daroval hrad a rozľahlé majetky cisár Žigmund Stiborovi zo Stiboríc, najbohatšiemu magnátovi západného Slovenska, ktorý hrad rozšíril. V 15. a 16. storočí sa viedli o hrad majetkoprávne spory a často menil majiteľov, až napokon pripadol Zayovcom. Pre hrad začalo obdobie hospodárskej aktivity, čo sa opäť prejavilo na stavebných úpravách hradu. V období renesancie stál hrad bokom od centier veľkých bojových akcií. Vyhli sa mu turecké výboje, aj vnútorné nepokoje, ktoré ťažko postihli okolité teritórium. Zayovci sústredili svoj život do pohodlného, monumentálne upraveného kaštieľa v Uhrovci a na hrade udržiavali iba strážne a hospodárske objekty. Hrad postupne pustol a menil sa na ruinu.

Interiér:

Z interiéru hradu dominuje na fotografiách interiér kaplnky, niet divu, ide o jednu z najzachovlejších románskych hradných kaplniek v Uhorsku. ďalej Vás asi zaujme obytný interiér hradu, kde bývajú aj mladý nadšenci počas záchraných prác na hrade (preto ruksak). Posledné dva zábery sú na impozantnú vstupnú časť do hradu - ponad šijovú priekopu mostom popod SZ baštu a potom padacím mostom do vstupnej brány.

Exteriér: Najstaršie hradné stavby sa sústredili okolo trojuholníkového nádvoria na vybiehajúcom skalnom ostrohu. Nádvorie bolo sprístupnené bránou, ktorú chránila veža. K mohutnému románskemu palácu, ktorý dominoval priestoru, pristavili hradnú kaplnku a vysunuli ju na okraj strmého brala. Opevnenie, ako aj základnú románsku dispozíciu nezotrel ani ďaľší čulý stavebný ruch v nasledovných storočiach. V 14.storočí postavil Stibor na severozápadnej strane nádvoria nový gotický palác. Ďaľší majitelia Zayovci posilnili v 16.storočí dolné nádvorie dvojicou okrúhlych nárožných bášt, čím ho premenili na predhradie, ktoré sa stalo ťažiskom obrany. Nachádzali sa tu aj hospodárske budovy hradu. Sem ústil aj prístupový most na pilieroch, vedúci nad terénnou priehlbňou, využitou na obranu.

Súčasný stav: Vďaka odľahlosti hradu od komunikácií a tým aj od stredovekých ťažení a nepokojov sa zachovala kompaktná ruina s peknými ukážkami vzájomného prerastania jednotlivých slohových období. Zo stavieb vyniká románska kaplnka s apsidou a masívnou zemepanskou tribúnou a renesančný palác. 

Plavecký Hrad

Stručný popis: Zrúcanina na strmom bralnatom kopci na úpätí Malých Karpát, pôsobivá silueta malokarpatskej panorámy od západu.História:

Hrad vznikol ako kráľovská pohraničná pevnosť medzi rokmi 1256-1273. Od roku 1398 bol majetkom Stibora zo Stiboríc. Do 16. storočia ho vlastnili grófi zo Svätého Jura a Pezinka, potom Serédyovci, 1553-1575 Fuggerovci, po nich Balassovci; od 1641 nepretižite až do 20. storočia Pálffyovci. Sídlo panstva prešlo v polovici 17. storočia do kaštieľa v Malackách a hrad začal pustnúť.

Exteriér: Gotický hrad tvoril strednú časť dnešnej ruiny, pozostával z hranolovej veže a paláca. V druhej pol. 16. storočia hrad nákladne prestavali na dokonalú renesančnú pevnosť s dolnými nádvoriami. Postupne ho znovu opevňovali a udržiavali aj v priebehu 17. storočia, keď ho doplnili o nové delové bašty. V roku 1706 ho poškodilo cisárske vojsko, ktoré ho dobylo od povstalcov. Odvtedy ho už neobnovili.

Súčasný stav:

Hrad sme navštívili naposledy 4/2006. Rozložité hradné zrúcaniny si zachovali vonkajšie murivo opevnenia, výraznú delovú baštu a murivo paláca i ústrednej veže. Vo východnej bašte sa zachovala kamenná renesančná brána. O hrad sa začali starať dobrovoľníci v rámci akcie Odkínanie hradov, čo vidno najmä na vstupnej bráne a úbytku náletovej zelene. Držíme palce.

Bojnický Hrad

Stručný popis: V súčasnosti romantický zámok, s čiastočne ponechaným pôvodne gotickým a renesančným základom hradu. Je dobre viditeľný z veľkej časti horného Ponitria, leží na severnom okraji mestečka. Jeden z najnavštevovanejších zámkov na Slovensku.

História:

Archívne doložené správy o hrade, respektíve o hradisku siahajú do začiatku 12.storočia. Z určitosťou išlo o kamenný hrad. Prvý známy feudálny majitelia boli synovia veľmoža Kazimíra z rodu Hont-Poznan, ktorí sa spolčili s Matúšom Čákom Trenčianskym. Hrad vzápätí prešiel do jeho rúk. Po jeho smrti bol kráľovským majetkom a ako taký viackrát menil majiteľov, patril významným feudálom obdobia gotiky a renesancie. Najskôr Gilethovcom, Ladislavovi z Opole, pánom z Jelšavy a napokon Noffryovcom, ktorý hrad rozšírili a opevnili. Po ich vymretí pripadol Jánovi Korvínovi a po ňom Zápoľskovcom, ktorí ho vlastnili od konca 15.storočia až do r.1526. Hrad prešiel do rúk Thurzovcov, z nich František hrad podstatne rozšíril a opevnil. Dnešný vzhľad zámku najviac ovplyvnili Pálffyovci, ktorí ho vlastnili nepretržite od 1643 až do prvej ČSR, keď ho kúpil Baťa. Od r.1950 patrí štátu. Z nich posledný Ján Pálffy hrad prestavoval až do svojej smrti a sústredil sa aj na zberateľskú činnosť - skupoval predmety vystavované na európskych dražbách. Zanechal po sebe vzácne komponovaný súbor hradného komplexu s prepracovanou siluetou, architektonický celok vyrastajúci z prírodného prostredia s bohatou zbierkou umeleckohistorických predmetov.

Interiér:

Koncepcia romantickej prestavby hradu sa uplatnila aj v interiéróch objektu, ktoré zariadili podla romantických predstáv 19.storočia o stredovekej atmosfére. Môžete tu obdivovať celé súbory neogotického slohového zariadenia, salóny, spálne, rôzne miestnosti, ako aj staršie historické priestory, ktoré dotvára historický nábytok, obrazy a predmety umeleckého remesla.

Exteriér:

Prvú vážnejšiu prestavbu urobili Noffryovci, po nich hrad prestavali Thurzovci a dali mu podobu viditeľnú na kresbách a rytinách hore. Posledný stavitelia boli Pálffyovci. Podobne ako aj na ostatných svojich stavbách v krajine, začali s výraznou ranobarokovou stavebnou činnosťou, ktorú pre jej vysokú umeleckú hodnotu rešpektovali aj neskoršie prestavby a úpravy. Ide predovšetkým o barokovú kaplnku z 1662 s výraznou štukovou klenbou doplnenou figurálnou freskou s náboženskými motívmi a o nové obytné budovy situované do niekdajšieho predhradia. Viac sa o tejto prestavbe dozviete tu! Posledným feudálnym majiteľom, ktorého stavebná činnosť dala zámku jeho dnešný vzhľad, bol Ján Pálffy, ktorý začal hrad prestavovať v r.1889. Až do svojej smrti r.1908 sa tvorivo zúčastňoval prestavby. Inšpiroval sa predovšetkým monumentálnymi stredovekými európskymi architektúrami Talianska a Francúzska (najmä z údolia rieky Loire).

Súčasný stav:

Typickú siluetu romantickej predstavy stredovekého hradu charakterizuje značne prečlenená hmota sústredená okolo najstaršieho jadra budov - mohutnej obytnej veže. Siluetu zvýrazňujú strmé strechy palácov, kaplnky a veží. Romantickú predstavu stredovekého hradu dotvárajú aj detaily, ako je riešenie otvorov, portálov, stien, atík a kovaných detailov. Hrad sa stal neoddeliteľnou súčasťou koncepcie okolitého parku a priľahlého lesoparku, ktoré tvoria jeho pôsobivú kulisu.

Lednica Hrad

Stručný popis: Zrúcanina hradu nad obcou Lednica v Bielych Karpatoch, vytvárajúca spolu s hradným bralom výraznú krajinnú dominantu okolia.

História: Postavili ho ako pohraničný hrad v polovici 13. storočia na ochranu cesty vedúcej na Moravu a spočiatku bol v rukách kráľa. Začiatkom 14. storočia sa hradu zmocnil Matúš Čák a koncom 14. storočia ho vlastnila rodina Pakšiovcov. Počas vlády Žigmunda sa majiteľmi stali Bielikovci, ktorých dcéra sa vydala za Blažeja Podmanického. V rokoch 1432 - 1434 ho ovládli husiti. Počas zápasov o uhorský trón vydal v roku 1475 Lednicu Matej Korvín svojmu prívržencovi Nehézovi a panovník Vladislav II. daroval Lednicu v roku 1504 Podmanickovcom. Keďže spory o Lednicu pretrvávali aj po vyriešení panovníckej krízy, bratia Podmanický v roku 1533 na hrad zaútočili a obsadili ho násilím. Panovník Ferdinand si opätovným darovaním Lednice získal Rafaelovu náklonnosť. Po jeho úmrtí hrad kúpil košický kapitán Imrich Telekeši, ktorého pre jeho zbojstvá nakoniec popravili. Z hradu prepadával nielen obchodné karavány, ale aj obyvateľov. Napokon ho Thurzo doplapil a v Bratislave ho v r. 1601 popravili. V prvej polovici 17. storočia získal hrad a panstvo Juraj Rákóczi. Vtedy sa do Lednice a Púchova uchýlili do vyhnanstva českí bratia, s ktorými udržiaval styk aj Jan Ámos Komenský. V poslednom protihabsburskom povstaní obsadili hrad kuruci Františka Rákócziho II. a po potlačení povstania cisárske vojsko roku 1710 hrad vypálilo. Potom hrad dostali do zálohu Maťašovskovci, ktorí ho aj v roku 1746 dali opraviť. Potom hrad vystriedal rôznych majiteľov, pôsobil však skôr ako príťažok k Lednickému kaštieľu a kým ešte v roku 1830 stáli všetky budovy, na vyobrazeniach o 70 rokov neskôr je to už len ruina.

Exteriér: Hrad, postavený na strmom brale, sa skladal z troch od seba odstupňovaných častí a bol takmer neprístupný. Z malého, nižšie položeného predhradia, kde boli obranné bašty, väznica, miestnosť pre drábov, maštaľ pre kone, voziareň a kováčska dielňa. Vedľa nej boli schody k druhému padaciemu mostu, ktorý umožňoval vstup do skalného tunela. Až neskôr tu vybudovali delovú baštu. Tunel bol jediný prístup na nádvorie stredného hradu, kde boli hlavné palácové stavby, obytné budovy pre služobníctvo, hospodárske miestnosti, sklady a byt kastelána. V najvyšších mistnostiach stredného hradu boli schody do veže, z ktorej sa dalo prejsť na plošinu, kde začínali i do skaly vytesané schody na najvyššie položenú prírodnú pozorovateľňu.

Súčasný stav:

Hradné bralo nesie v súčasnosti len zvyšky múrov, ktoré dávajú tušiť pôdorysnú skladbu jednotlivých palácových objektov ako aj veže. Pred vstupnou bránou je ešte badateľná priekopa a valy, aj obvodový pôdorys najnižšieho hradu. Vpravo od brány je na roku torzo flankovacej bašty so strieľňou. Plocha nádvoria je spevnená betónom, pretože sa tu v minulosti konali obecné slávnosti a bol tu aj provizórny amfiteáter. Vstupná bašta bola v 60tych rokoch minulého storočia opravovaná, čo vidno na jej nevhodnej omietke a veľkých kavernách v interiéry bašty. Kameň z bašty bohužiaľ kradnú domáci na rôzne drobné stavby. Do hradu sa dostanete len na vlastné nebezpečenstvo, ak budú otvorené kovové dvere. Vystúpate po provizórnych schodoch k tunelu vytesanému do skaly a cez tunel do areálu stredného hradu. Po ľavej strane - najstaršia palácová stavba ako aj hradné bralo už nutne potrebujú odstránenie zelene, proti čomu sú však "zelení". Je to škoda, pretože zeleň skrýva miestnosti a nosné prvky klenieb vytesané do skaly. Po pravej strane tunela je fragment veže a za ňou konzervované palácové stavby. Od veže vedie do horného hradu kovový rebrík pozdĺž skaly, o ktorú sa opierala aj veža, na jej vrchol. Odtiaľ je možné vyjsť po schodoch vytesaných do skaly až do pozorovateľne - bývalej "Straky".
O hrad sa stará a o jeho záchranu sa pokúšajú. Po tom, čo zo stredného hradu vypadla časť obvodovej steny a objavil sa výsyp, ktorý je viditeľný aj zvonku zo severnej strany, začal hrad zaujímať aj obec. Bohužiaľ nápomocný je len Obecný úrad, obyvatelia obce nejavia o hrad príliš záujem, čo je škoda. Spojenie a vzájomná spolupráca s HAS by priniesla napokon osoh aj im, tak ako to je aj na iných hradoch.

Lietava Hrad

Stručný popis: Pomerne rozsiahle a dosť zachované zrúcaniny hradu na strmom hrebienku medzi obcami Lietava a Lietavská Svinná.

História: Hrad postavili po 1241 pravdepodobne ako administratívne a vojenské centrum. V rokoch 1300 až 1321 sa uvádza v súvislosti s Matúšom Čákom. Koncom 14. storočia patril kráľovi Žigmundovi, 1475 -1494 Pavlovi Kinižimu, ktorý vykonal na hrade viaceré stavebné úpravy. Opravil opevnenie prvého predhradia a veľkú obytnú vežu, ako aj vstupnú vežovú bránu. Začiatkom 16. storočia hrad získal Mikuláš Kostka, ktorého dcéru Barboru si vzal za manželku František Thurzo. Nový majiteľ opevnil ďalšie, druhé predhradie a opravil existujúce budovy; z nich viaceré ukončil oblúčikovou atikou podľa nového výtvarného smeru - renesancie. Z roku 1530 pochádza správa, že na hrade sa zdržiavala početná posádka - 285 žoldnierov, ktorí si sami vyrábali aj pušný prach. V roku 1604 sa počet vojakov zmenšil na 12. Po smrti Imricha Thurzu (1621) sa tunajšie panstvo rozdelilo medzi dedičov, ktorí nejaký čas hrad spoločne udržiavali. V roku 1641 v dôsledku majetkových sporov stratili o areál záujem; hrad v prvej polovici 17. storočia patril komposesorátu. Opis hradu z 1698 uvádza, že nie je obývaný a nachádza sa tu len archív; 1760-1770 archív previezli na Oravský hrad. Lietavský hrad sa už potom nevyužíval a neudržiaval, a tak postupne chátral. V rokoch 1870-73 tunajšie majetky kúpil barón Popper.

Exteriér: Jadro hradu tvorila veľká hranolová veža, situovaná čelom k šiji prístupového hrebeňa. Severne od nej bolo opevnené nádvorie horného hradu s palácom a ďalšími objektmi. Hradné opevnenie sledovalo členitý tvar terénu. Na jeho východnej strane umiestnili gotickú kaplnku. Jadro hradu obklopuje prvé veľké predhradie na S a Z. Prístupné bolo hranolovou vstupnou vežou s bránou. Na JV od nej stojí veľká obytná budova s oblým nárožím s kamenným rámovaním a reliéfom erbu. Na severozápadnom nároží postavili veľkú okrúhlu baštu a na SV valcovitú vežu. Na tomto nádvorí sa nachádzali obytné a hospodárske budovy. Druhé predhradie chránilo areál od S a Z. Prístupné bolo ďalšou veľkou hranolovou vežou s padacím mostom; jeho bezpečnosť zvyšovala i priekopa. Predhradie spevňovala polygonálna bašta (SZ) a oblá veža (SV).Súčasný stav: Hrad sa pyšne vypína nad krajinou a je z neho nádherný výhľad do okolia. Hradné múry jednotlivých objektov stoja dodnes do značnej výšky. Majú zachované otvory okien, prípadne vstupov a architektonických detailov, kamenné profilované konzoly bývalého arkiera, oblúčikové atiky, delové a kľúčové strieľne, miestami aj časti profilovaných ostení. V priestoroch bývalej kaplnky sa zachovali nábehy kamenných gotických rebier a na niektorých múroch zvyšky omietok. Hrad je naozaj peknou ukážkou architektonických detailov a preto sme sa rozhodli sprístupniť vám ich prostredníctvom väčšieho množstva fotografií.

Markušovský Hrad

Stručný popis: Čiastočne zachovalá a zastrešená ruina hradu priamo v obci Markušovce, 5km JV od Spišskej Novej Vsi., Markušovce.

História: Hrad postavil v roku 1284 syn Marka, Mikuláš, na základe povolenia ktoré vymohol u kráľa Ladislava IV. jeho brat Batyz, zakladateľ Batizoviec. Za najstaršie jadro hradu možno považovať mohutnú obytno-strážnu vežu štvorcového, prípadne mierne obdĺžnikového pôdorysu v samostatnom opevnení. Hrad takto pretrval až do 15. storočia. Koncom 15, resp. začiatkom 16. storočia dal Štefan Mariássy hrad prestavať a rozšíriť. Prestavba hradu a vybudovanie nového pevnostného systému museli byť hotové ešte pred rokom 1516. Neustále rozbroje s Levočanmi a zástupcami 13 spišských miest a obava pred vybudovaním mocného hradu vyústili 1527 do zničenia Markušovského hradu a k zmene pôvodných majiteľov. Až po roku 1538 dostali Mariássyovci svoje majetky späť a začali s renesančnou úpravou hradu. Prestavbou vznikol objekt, ktorý sa v základnej podobe zachoval dodnes. Hrad v roku 1773 vyhorel a v roku 1789 ho renovovali, o čom svedčí aj nápis na paláci. Čoskoro nato stratil svoju pôvodnú obrannú funkciu a bohato rozvetvený rod sa presťahoval do viacerých kaštieľov a kúrií v obci, ktoré sa dodnes nachádzajú v charakteristickej reťazovej zástavbe obce. V roku 1972 sa pokúsili niektoré budovy zrekonštruovať, ale v súčasnosti sa o hrad už nikto nestará.

Interiér: V zachovaných miestnostiach vo východnej časti bol ešte nedávno drevený trámový strop.

Exteriér:

Mohutná obytná veža s obvodovým opevnením bola prestavaná v 15. storočí. Hrad rozšírili o nádvorie 25x20m západným smerom, ktoré uzatvárali dve polkruhové bašty, medzi ktorými bol vstup. Doplnený bol opevneným predhradím, po ktorého obvode vznikli začiatkom 16.storočia ďalšie obytné a hospodárske budovy. Hrad postupne opevňovali - zvýšili staršie múry a vbudovali v nich strieľne. Na severovýchodnom a juhovýchodnom nároží boli poschodové bašty so strieľňami. V interiéri vznikol aj obytný palác o rozmeroch 17x10m. Po renesančnej prestavbe sa zachovala opevnená štvorkrídlová nepravidelná stavba s obdĺžnikovým pôdorysom, kruhovými nárožnými baštami a úzkym nádvorím, do ktorého sa vstupuje na západnej a východnej strane polkruhovými bránami. Fasáda na južnej strane má renesančné združené okná s kamennými nadokennými rímsami.

Súčasný stav:

Objekt sa nevyužíva a chátra. Vstupné otvory boli zamurované tehlami, čo dalo budovám neprirodzený bizarný vzhľad, ale po „vybývaní“ častí hradu našimi rómskymi spoluobčanmi asi iná možnosť nebola. Hrad by si zaslúžil znovu opravu - s neveľkými investíciami by sa tak zachránila ďalšia pamiatka.

Zvolenský Hrad

Stručný popis: Zachovaný renovovaný hrad v centre mesta - rovno oproti historickému námestiu, pri hlavnej križovatke v meste Zvolen. Jeden z najreprezentatívnejších hradov svojho typu., Zvolen.

Zvolenský zámok dal postaviť Ľudovít I. pravdepodobne v rokoch 1360-82 na plochej vyvýšenine nad ohybom riečky Slatina v tesnej blízkosti mesta, na mieste, kde stál v prvej tretine 13. storočia kráľovský dvorec s kostolom. Svojou polohou dominoval nový hrad priestrannému zvolenskému námestiu, v strede ktorého umiestnili ranogotický farský kostol. V roku 1424 dáva hrad (aj zvolenskú župu) kráľ Žigmund svojej manželke Barbore. V rokoch 1440-1450 a 1453-1462 bol sídlom Jána Jiskru. Po jeho odchode patril hrad znovu kráľovi. V roku 1490 ho spolu s banskými mestami a Zvolenskou župou dostala kráľovná Beatrix ako vdovské zaopatrenie. Na prelome 15. a 16. storočia, v období doznievajúcej gotiky, sa hrad dostal do rúk Thurzovcov. Nový majiteľ Ján Thurzo, jeden z najbohatších banských podnikateľov v strednej Európe, pristúpil k obnove a modernizácii hradu s bohato riešenými architektonickými detailmi a nástennými maľbami. Začal však stavať aj vonkajšie kamenné opevnenie, do ktorého včlenili aj staršiu stavbu kapitánskeho domu. Bližiace sa turecké nebezpečenstvo, smerujúce po páde Budína do oblasti stredného Slovenska s bohatými banskými mestami, vyvolalo potrebu začleniť hrad do sústavy protitureckej obrannej línie. Po ústupe Turkov význam hradu poklesol. Úpravy, ktoré sa uskutočnili na hrade v priebehu 17., 18. a 19. stor., sa v zásade nedotkli hmoty hradu, sústredili sa len na modernizáciu častí budovy. Keď sídlo župy preniesli zo Zvolena do Banskej Bystrice, stratil hrad svoj niekdajší význam a keď ho štát v roku 1805 odkúpil, slúžil na rôzne účely (boli tu kasárne, úrady a školy). V rokoch 1894-1906 hrad opravili pod vedením uhorskej pamiatkovej komisie.

Po vzniku ČSR bol opäť sídlom župy. Za SNP sídlil tu štáb partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. Komplexná pamiatková obnova hradu sa uskutočnila po oslobodení v rokoch 1956-69, pri ktorej sa odkryli aj cenné archiektonické detaily.

Interiér:

V klenutom priechode zámku sa zachovali gotické sedílie s kružbami a pôvodné fresky. Z reprezentačných priestorov osobité miesto zaberá kaplnka s architektonickými prvkami začínajúcej sa neskorej gotiky, ďalej rytierska sieň a miestnosti zaklenuté na stredný stlp. Impozantná je aj mladšia baroková hala z 18. storočia s dreveným maľovaným kazetovým stropom rozdeleným na 78 poli, v ktorých sú symbolické obrazy rímskych kráľov a habsburských cisárov usporiadáné chronologicky a končiace sa obrazom Karola VI. (1711-1740).

Exteriér:

Hrad postavili na mieste staršej cirkevnej stavby, archeologicky zistenej na dnešnom nádvorí pri komplexnej pamiatkovej obnove v 60-tych rokoch. Koncepciu nového poľovníckeho zámku ovplyvnila talianska mestská architektúra šľachtických palácov. Hradný, pôvodne neopevnený palác, vybudovali na štvorkrídlovom pôdoryse s dvoma vežami, včlenenými do pôdorysu stavby. Okolo nádvoria obiehala pavlač na kamenných konzolách a priestor medzi dvojicou veží sprístupňovala kamenná arkáda. Dôležitou súčasťou hradu bola poschodová reprezentačná kaplnka, v ktorej bola umiestnená aj kráľovská empora. Smerom do mesta bol rad reprezentačných miestností s mohutnou rytierskou sálou, ktorej steny pokryli freskami a prestropili ju náročne konštruovaným dreveným trámovým stropom. Architektonicky výnimočne v našich pomeroch riešili aj fasády objektu so zvýraznením reprezentačného krídla, ktoré osvetlili oknami s kamennými krížovými prútmi. Architektúra Zvolenského zámku bola vyvrcholením umeleckých snáh 14. storočia, poplatná zjemnenému vkusu Anjouovcov, ktorí na stavbu povolali skúsených európskych staviteľov a kamenárov. S prestavbou zámku na renesančnú pevnosť začal v roku 1548 Ján Thurzo. Pri tejto prestavbe sa uplatnila predovšetkým obrana proti novej vojenskej technike, najmä proti delostreleckým zbraniam. Hrad nadstavali o dalšie poschodie, pristavali nárožné veže a v severozápadnej časti zosilnili opevnenie novým mohutným bastiónom. Na výstavbe fortifikačného systému sa zúčastnili aj talianski stavitelia pôsobiaci v banských mestách. Podľa projektov F. Pozza, G. M. Speciecasa a S. da Pratoveteriho sa realizovali opevňovacie práce v meste i na hrade. Ďalšie úpravy súviseli už len s modernizáciou objektu. Najväčším zásahom v 18. storočí bolo zbarokizovanie kaplnky (v roku 1784) a obnova dvorany, do ktorej preniesli drevený maľovaný strop z roku 1712. Potom bol už iba pamiatkovo opravovaný.

Súčasný stav: Na prvý pohľad zaujme nezvyčajne riešenie - bloková stavba s charakteristickou vysokou atikou a na nárožiach s kruhovými arkiermi. Na priečelí sa zachovala gotická úprava z tretej štvrtiny 14. storočia - červeno-biele kvádrovanie a lemovanie trojdielnych okien. Renesančná nadstavba - so zmenenou kompozíciou kvádrovania fasády - si zachovala výrazné prvky protitureckej obrany, najmä rôznorodé strieľne. Okolo zámku stojí opevnenie. Vzhľad nádvoria pochádza taktiež zo 14. storočia, z čias vzniku zámku. Okolo nádvoria obieha na úrovni prvého poschodia pavlač stojaca na bohato profilovaných kamenných konzolách. Na východnej strane nádvoria je kaplnka, ktorej význam podčiarkuje architektonicky bohato riešený vstupný portál so stĺpovou predsieňou. Hrad je rekonštruovaný a v južnej časti prebiehajú snáď posledné obnovovacie práce.

Pustý hrad Zvolen

Stručný popis: Zrúcaniny jedného z najstarších ranostredovekých hradov na Slovensku, skrývajúce sa v lesnatom najvýchodnejšom výbežku Štiavnických vrchov, nad sútokom Hrona a Slatiny, 2 km na JZ od Zvolena. , Zvolen.

História:

Pustý hrad vznikol na mieste staršieho hradiska, prvá historická zmienka o hrade je v kronike tzv. Anonyma, z prelomu 12. a 13. storočia, ktorý pokladá Zvolenský hrad za založený Boršom na prelome 9. a 10. storočia. Hrad bol vojenským a správnym strediskom pravdepodobne už pred začlenením do uhorského štátu, neskôr správnym, vojenským a hospodárskym strediskom kráľovského Zvolenského panstva, obrovského územia od Hontu po Liptov a Oravu, ktoré sa v prvej polovici 13. storočia pretvorilo na Zvolenskú župu. Svojou rozlohou zaberala pôvodne takú veľkú časť stredného Slovenska, že sa z nej v 14. storočí vytvorili dalšie tri župy - Liptovská, Oravská a Turčianska. Súčasne bol sídlom uhorských kráľov pri ich poľovačkách v tzv. Zvolenskom lese. Postupom času sa hrad dostal mimo dostupných teritórií na trasách diaľkových ciest a prestal tak plniť svoju pôvodnú funkciu správneho, vojenského a hospodárskeho centra. Extrémna poloha sa tak stala jednou z hlavných príčin premiestnenia jeho pôvodnych funkcií do nového hradu a jeho postupného zániku. Grafické listy zo začiatku 17. storočia, znázorňujúce mesto Zvolen, označujú tento hrad za ruinu.

Exteriér: Pôvodne išlo o 2 hrady, starší, horný z 12.-13. storočia a dolný asi zo začiatku 14. storočia. V priebehu 12. - 14. storočia sa vybudovali dve samostatné časti stredovekého opevnenia, ktoré môžeme nazývať ako hornú a dolnú polohu Pustého hradu. Strednú časť medzi uvedenými polohami opevnili a upravili pre účely komunikácie spájajúcej obe okrajové dominanty. Najstaršou stavbou, ktorá reprezentuje komitátny hrad, je obytná veža datovaná do 2. polovice 12. storočia do obdobia vlády Belu III. (1172 - 1196). Veľká stavebná činnosť na zvolenskom hrade sa viaže k 1. tretine 13. storočia. Môžeme ju ohraničiť obdobím vlády Ondreja II. a Belu IV. V tom čase boli vybudované hradby veľkého opevnenia, ktoré začlenili do svojho obvodu aj pôvodný komitátny hrad. Táto časť Pustého hradu predstavuje refúgium, ktoré sa svojou rozlohou 7,6 ha zaraďuje medzi najväčšie na území Slovenska. Kráľovský komitátny hrad bol centrom politickej, hospodárskej a vojenskej správy vo vymedzenej oblasti. Túto úlohu si plnil už od svojho vzniku, čoho dokladom sú i listiny signované vo Zvolene už v rokoch 1214 a 1222. V nasledujúcom období, od 13. do 15. storočia, v rámci veľkého opevnenia boli vybudované ďalšie solitérne objekty, ako i samostatne uzavretý Dončov hrad. Veľká časť hradných objektov Starého Zvolena bola zničená v roku 1450 rozsiahlym požiarom. V 16. a na začiatku 17. storočia plní hrad strážnu funkciu pri obrane Zvolena proti Turkom a bola tu vybudovaná drevená vartovka.

Súčasný stav: Lokalita dolného hradu je zalesnená ale pri pozornom pohľade je možné ešte dnes odčítať, ktoré časti boli zastavané. Najzreteľnejšia je poloha obvodového muriva hradu, miesto kde stála veža a šijová priekopa. Dolný hrad ešte svoje poklady ukrýva, naproti tomu horný hrad už zopár hodnotných informácií poskytol. Lokalita sa mení z roka na rok a zakonzervované murivo pribúda. Veľmi sme ocenili prácu ktorá bola vykonaný pri sprístupnení tohoto skvostu verejnosti. Držíme tímu archeológov palce. Trošku nás mrzí cementová malta v murive brány ale je to asi daň zato, že nie sú peniaze na pamiatkovo prijateľnejšiu konzerváciu, resp. obnovu, ale napriek tomu musíme pochváliť mesto, že našlo prostriedky na takúto spoluprácu. Ak ste na Zvolenskom Pustom hrade za poslednych 5 rokov neboli, navstivte ho, budete prekvapení.

Trenčianský Hrad

Stručný popis: Renovovaný rozľahlý hrad, týčiaci sa na strmom brale priamo nad mestom, charakteristická dominanta nielen mesta Trenčín, ale aj stredného Považia.

História: História hradného brala siaha do obdobia Rímskeho impéria, čo dokazuje nápis na ňom, hlásajúci víťazstvo II.rímskej légie nad Germánmi pri Laugaríciu z roku 179 n.l.
Dnešný hrad vznikol pravdepodobne na mieste hradiska. Prvou preukázateľnou architektúrou na návrší bola kamenná obytná veža a rotunda z 11. storočia, keď hrad slúžil na ochranu kráľovstva a západného pohraničia. Koncom 13. storočia sa dostal do majetku palatína Matúša Čáka, významného oligarchu, ktorý ovládal veľké územia a stal sa legendárnym "pánom Váhu a Tatier". Jeho stavebnú činnosť môžeme sledovať predovšetkým pri rozšírení a úprave blokovej obytnej veže z 11. storočia, ku ktorej pristaval aj obytný palác v mohutnom opevnení. Veža, dodnes nazývaná Matúšova, je určujúcim prvkom a dominantou širokej siluety. Po Matúšovej smrti patril hrad až do konca 15. storočia panovníkovi. Horný hrad rozšíril kráľ Ľudovít z Anjou o nový palác a opevnenie. Žigmund Luxemburský daroval hrad svojej manželke Barbore, pre ktorú dal v prvej tretine 15. storočia vybudovať nový palác a kaplnku. Všetky tieto budovy boli čiastočne obnovené a dnes sa využívajú na muzeálne účely. Pätnáste storočie bolo storočím ďalšieho zosilňovania opevnenia, vyvolaného husitskými výpravami, ktoré v tom čase smerovali na Slovensko. Koncom 15. storočia získal hrad spolu s mestom Štefan Zápoľský a začal s rozsiahlymi prestavbami. Hradné budovy boli cieľom tureckej expanzie už začiatkom 16.storočia. Napriek Zápoľského opevňovacím prácam hrad v roku 1527 dobyl Katzianer (generál kráľa Ferdinanda I.). Obnova a rozšírenie rozsiahleho opevnenia, ktoré kladie Trenčiansky hrad popri Spišskom hrade a Devínskom hrade medzi najrozsiahlejšie európske hrady, sa uskutočňovali v rokoch 1540-60. V tom čase vybudovali delostreleckú hviezdicovú obranu podľa projektov talianskych architektov a zmodernizovali budovy podľa dobových vzorov. Zmenila sa aj silueta hradu - vysoké gotické strechy vymenili za horizontálne renesančné atiky s lastovičími chvostmi, ktoré boli typickým talianskym prvkom 16. storočia. V roku 1790 sa v meste rozšíril požiar, ktorý zachvátil aj hrad. V polovici 19. storočia, ked si myšlienky pamiatkovej starostlivosti začali raziť cestu aj v Uhorsku, zakonzervovali poškodené objekty a zabezpečili ich tak pred dalším rozpadom. Od konca 50-tych rokov minulého storočia sa na hrade uskutočňuje jeho komplexná obnova a konzervácia opevnenia. Obnovené objekty sa postupne využívajú na muzeálne účely a pre expozície.

Interiér: Priestory Matúšovej veže dokumentujú bývanie šľachty z polovice 11. storočia, neskôr goticky upravené a sprístupnené novým schodišťom, ktoré koncom 13. storočia pristavali k staršej budove. Interiér Barborinho paláca a delovej bašty má moderne rekonštruovaný klenbový systém. V priľahlých palácoch je inštalované lapidárium kamenných architektektonických článkov, nájdených v sekundárnej polohe počas pamiatkovej obnovy. Zvyšky palácov s nástennými maľbami z obdobia gotiky a renesancie. Postupne sa rekonštruujú ďalšie interiéry a sprístupňujú v nich jednotlivé expozície.

Exteriér:

Areál Trenčianskeho hradu pozostáva z charakteristického súboru hradných palácov s dominujúcou Matúšovou vežou, ku ktorej priliehajú reprezentačné gotické paláce - Matúšov, Ľudovítov, Barborin, a kaplnka. Na nádvorí sa zachovali základy predrománskeho karnera a pozostatky kruhovej rotundy, ktorá zanikla pravdepodobne začiatkom 15. storočia. Budovy v dolnej časti hradu charakterizovala predovšetkým obranná a hospodárska funkcia. Dominuje tu delová bašta pristavaná ku kaplnke a zvyšky hospodárskych budov a mlyna, ktoré sa archeologicky zistili a v základoch vyznačili. Na nádvorí sa zachovala povestná Omarova studňa, ktorú však navzdory povesti začali hĺbiť Katzianerovi vojaci okolo roku 1557 a dokončili ju v rokovh 1564-70. Na Matúšovej veži je kvádrovanie zo 14. storočia.

Súčasný stav: Na hrade sú umiestnené historické expozície Trenčianskeho múzea (zal. 1877), vzťahujúce sa na dejiny regiónu a samotného hradu. Upútava najmä expozícia historického nábytku a feudalizmu, inštalovaná v Barborinom paláci, cenné zbrane, obrazy ako aj praveké a národopisné exponáty v Ľudovítovom paláci a stála hradná galéria (v hospodárskej budove hradu). Okrem toho sú tu inštalované archeologické zbierky a nálezy získané počas archeologických výskumov na hrade. Expozície na hrade sú prístupné verejnosti po celý rok denne okrem pondelka od 9. do 12. h a od 13. do 17. h. Jedinečný je výhľad z ochodze Matúšovej veže - otvorí sa pred vami široká krajina, mestské architektúry z leteckého pohľadu a najmä mohutné gotické a renesančné opevnenie, vybiehajúce ďaleko do lesného porastu Breziny.

Kežmarský Hrad

Stručný popis: Gotický mestský hrad na východnom okraji mesta Kežmarok, pod Zámockým kopcom. Sprístupnený verejnosti, s expozíciami a muzálnymi zbierkami.

História:

Pôvodný zemepanský hrad vznikol v čase neskorej gotiky, po roku 1462 na troskách neskororománskej osady, jej kostola a kláštora sv. Alžbety. Bol spojený s mestom hospodársky, politicky, ale aj spoločným opevnením. Staviteľmi hradu boli Imrich a Štefan Zápoľskovci. Postavili nové opevnenie s hranolovou vstupnou vežou a poschodovým priestranným palácom, ktorý pristavali k hradobnému múru oproti vstupu. Hrad prešiel viacerými úpravami, hlavne však koncom 16. a v prvej štvrtine 17. storočia, keď dostal svoju dnešnú podobu. Noví majitelia hradu, Tekelyovci, zmenili objekt na reprezentačné sídlo s radom sál na poschodí paláca, ktoré vyzdobili nástennými maľbami. Obvodové hradobné múry upravili štítkovými atikami, steny pokryli bohatým sgrafitovým dekorom. Najcennejšou častou zámku je kaplnka, ktorú podľa nápisu obnovili v roku 1658. Jej klenbu pokryli štukovou rastlinnou a figurálnou ornamentikou, ktorej kartuše vyplnili figurálnou nástennou maľbou s cirkevnými motívmi. V posledných rokoch prešiel objekt náročnou pamiatkovou obnovou, ktorej koncepcia zohľadnila najmä jeho stavebné dejiny od čias vzniku do polovice 17. storočia. Pri obnove sa rešpektovali aj výsledky archeologických výskumov, pri novom riešení nádvoria sa uplatnili aj základy kostola a studne pôvodného gotického osídlenia.

Interiér:

V interiéri kaplnky sa zachoval neskorobarokový oltár, bohato intarzované stallum od J. a K. Langa z 1544 je dnes súčasťou muzeálnych zbierok.

Exteriér:

Nádvoriu hradu dominuje neskorogotický palác so zachovaným pôvodným členením kamenných okien na poschodí reprezentačných obytných priestorov a prevýšené priečelie kaplnky ukončené štítom. Komunikáciu okolo nádvoria umožňuje drevená pavlač. V ploche nádvoria je vyznačený pôdorys kostola sv. Alžbety a pri opevnení dispozícia niekdajších palácov, z ktorých sa zachovali iba zvyšky nástenných malieb v okenných otvoroch. Charakteristickým prvkom je hranolová vstupná brána, veže a bašta opevnenia so sgrafitovou výzdobou, ukončené renesančnou štítkovou atikou. V parčíku za hradom sa zachovala časť barkakanu mestského opevnenia, ktoré nadväzovalo na opevnenie hradu.

Súčasný stav:

Kežmarský zámok je sídlom múzea (založené 1928), ktoré má vlastivedný profil zameraný na spoločenské vedy (archeológia, história, národopis, umelecká história), týkajúce sa Kežmarku a najbližšieho okolia. Hrad je udržiavaný a drobné opravy prebiehajú dodnes.

Hrad Krásna Hôrka

Stručný popis: Zachovalý, verejnosti sprístupnený hrad na vrchole homoľovitého kopca na severnom okraji obce Krásna Hôrka. Pôsobivá dominanta kraja viditeľná z cesty Rožňava - Košice.

História: Hrad vznikol na ochranu stredovekej cesty, ktorá viedla cez banícke oblasti Slovenského Rudohoria. Pravdepodobne stojí na mieste staršieho hradiska, ktoré poskytlo 1241 útočisko kráľovi Belovi IV. pred Tatármi. Kráľ daroval Ákšovcom (z nich pochádzajú Bebekovci) rozsiahle majetky v Gemeri, kde sa aj usadili a vládli na krásnohorských majetkoch vyše 300 rokov. Pôvodný hrad, ktorý vznikol niekedy v 13. storočí, tvorila hranolová veža a obytný palác so spoločným opevnením. V roku 1441 Jiskrovo vojsko obsadilo Gemer, ale hrad nezničilo a keď posádka hrad opustila, paril až do roku 1566 opäť Bebekovcom. Hrozba tureckého vpádu a boje o kráľovský trón prinútili Františka Bebeka 1546 vybudovať nové opevnenie podľa projektov talianskeho architekta A. de Vedano. Aj jeho hrad Fiľakovo napadli obsadili Turci. Potom, čo zistil, že Turci sa zmocnili Fiľakova s cisárovým súhlasom, napadol jeho vojská a napádal aj šľachtické sídla v okolí. Poškodení si vymohli potrestanie Bebeka vyhnanstvom a potom čo jeho syn Juraj strávil 5 rokov v Tureckom zajatí a bol podozrievaný z organizovaného povstania proti cisárovi. Jeho vojská tak obsadili Bebekove majetky a v roku 1567 v Sedmohradsku vymiera smrťou Juraja aj rod Bebekovcov. Na hrade sa striedali kráľovskí kapitáni, čo hradu veľmi neprospievalo, pokiaľ sa na hrad nedostal mladý, ambiciózny Peter Andráši. Keď hrad získal do dlhodobého prenájmu, začal koncom 16. storočia s prestavbou hradu, ktorá napokon trvala 100 rokov. V roku 1642 získali Andrášiovci hrad donačnou listinou a postupne ho prebudovali na šľachtické reprezentačné sídlo, ktoré obsahovalo všetky prvky dômyselnej obrany. Juraj Andráši, syn Mikuláša, sa stal zakladateľom novej vetvy rodu. Hrad po roku 1710 upravili, súčasne z kaštieľom Betliar, ktorý vlastnil jeho brat Štefan. Baroková kaplnka vznikla prestavbou delovej bašty v roku 1770. Hrad v roku 1818 vyhorel a bol núdzovo opravený manželkou Štefana. Jeho syn Juraj pokračoval v prácach a Krásna Hôrka sa napokon stala v roku 1857 ich rodovým múzeom, sprístupneným verejnosti po roku 1875. Vplyvní Andrášiovci, ho ešte v rokoch 1903-1905 reštaurovali a svoje pozície si udržali až do roku 1945. Odvtedy je hrad majetkom štátu a po jeho pamiatkovej obnove je opäť sprístupnený verejnosti.

Interiér: Špecializovaná stála hradná expozícia prezentuje fortifikačné staviteľstvo od 13. do 18. storočia, základné informácie o hrade a jeho majiteľoch. Expozícia je rozmiestnená v troch častiach hradu, v najstaršej časti – v jadre hradu je expozícia venovaná dávnej minulosti – praveku východnej časti Gemera, vzácnym exponátom románskej a gotickej doby (bojová výzbroj a výstroj), remeselnej činnosti na hrade a v jeho okolí. Mučiareň dokumentuje ukážky unikátnych nástrojov používaných pri donucovaní. Vzácna je zbierka stredovekých zbraní: bodné, sečné, rezné, bicie a viacúčelové (halapartne, kopije, palcáty, meče), zbierka strelných zbraní (hradných pušiek, pištolí a historických diel) a zbierka zbraní orientálneho pôvodu. V obytných priestoroch stredného hradu dominuje pôvodné zariadenie zo 17. storočia, ktoré je v úzkom spojení s dejinami hradu (zasadacia sieň župných kongregácií, veľká ozdobná skriňa z konca 17. storočia) a ďalšia vzácna zbierka historického nábytku a obrazov. V štyroch miestnostiach bebekovského krídla je sprístupnené pietne múzeum, ďalej hradná kaplnka s klasicistickým interiérom, so vzácnym obrazom Krásnohorskej Madony z roku 1739 a v susedstve kaplnky rodinná hrobka Andrášiovcov. V dolnom hrade patrí k najzaujímavejším miestnostiam traktu hradná kuchyňa, s otvoreným ohniskom a pôvodným zariadením a hudobný salón so vzácnou zbierkou hudobných nástrojov.

Exteriér: Na najvyššom mieste homoľovitého kopca stojí palác s obrannou vežou, pod ním sa rozkladajú ďalšie opevnené paláce, kaplnka a ďalšie obytné a hosp. budovy, dokumentujúce postupné rozširovanie hradného areálu. Hrad tvoril pôvodne len veža s obranným múrom, ku ktorej bol pristavaný obytný palác. Objekt bol uzavretý opevením a vstupovalo sa doň bránou. František Bebek urobil v polovici 16. storočia rozsiahle stavebné úpravy. Hrad nadobudol trojuholníkový pôdorys s polkruhovými baštami na nárožiach. Pôvodný hrad sa tak dostal do stredu areálu. Vstup do hradu bránila z JV nová viacpodlažná polvalcová bašta. Pred JZ baštou bol do hradu druhý vstup – brána s padacím mostom. Medzi JV a SV baštou bol široký parkanový múr a na terase dodnes stoja ťažké delá odliate v rokoch 1545 a 1547. Súčasne uskutočnili aj úpravu hradných interiérov. Andrášiovci zmenili horný hrad na reprezentačné sídlo a dobudovali hlavne dolný hrad. Postavili novú bránu pod delovou baštou, čím sa predĺžilo dolné nádvorie a uzavreli ho obytným traktom pre posádku a stajňami pod ním. V druhej polovici 17. storočia postavili medzi JV baštou a treťou bránou pred JZ baštou reprezentačné obytné krídlo, spojili ho s hradným palácom a na hornom podlaží vybudovali zasadaciu župnú sieň. Postavili krytú renesančnú pavlač a schodište do reprezentačných priestorov. Priestor paláca zvýšili o jedno poschodie a v nádvorí medzi palácom a severným múrom postavili nový objekt. Na západnej strane v dolnom hrade vznikla pekáreň a kuchyňa. V 30tych rokoch 18. storočia vybudovali malé reprezentačné nádvorie, barokovú kaplnku pred vstupom do hradu v roku 1770 dali Andrášiovci prestavať podkovovitú baštu nad vstupom na kaplnku, a na prelome 19. a 20. storočia vybudovali v prízemných priestoroch stredného hradu kryptu a v bebekovskom krídle pietné priestory. Tým bolo prebudovanie hradu na rodové múzeum dokončené a poslednou úpravou bola už rekonštrukcia PÚ Žilina v druhej polovici 20. storočia.

Hrad Likava

Stručný popis: Zrúcanina hradu na výbežku Predného Choča na S od obce Likavka. Hrad je čiastočne konzervovaný a nateraz pre verejnosť neprístupný, ale dá sa navštíviť - na vlastné nebezpečenstvo., Likavka.

História:

Hrad postavili v čase medzi 1335-1341. Mal strážiť priechod cez Váh pri Ružomberku a významnú cestu z Považia na Oravu a do Poľska. Dal ho vybudovať pravdepodobne zvolenský župan magister Donč. V rokoch 1431-1434 bol v rukách husitov, od 1435 ho vlastnili Hunyadyovci. V tom čase sa do hradu vstupovalo severnou štvorbokou vežou, ktorá má to isté datovanie. Hrad bol pomerne skromným sídlom, jediným prepychom boli sklené okná, ktoré vyrobili sklárne v Ľubochnianskej doline, v stredoveku patriace k hradu. Pôvodný horný hrad v druhej polovici 15. storočia prestavali a do severozápadnej časti plošiny postavili štvorposchodový palác. V roku 1474, po zbúraní Liptovského hradu, pôvodne župného hradu, sa stal hrad Likava strediskom rozsiahlych kráľovských majetkov v západnej časti Liptova. Od roku 1478 patril Jánovi, nemanželskému synovi kráľa Mateja Korvína, na prelome 15. a 16. storočia Zápoľskovcom. V 16. storočí boli majiteľmi Krušičovci, Pekryovci a v druhej polovici 16. storočia Illésházyovci. Renesančné úpravy, najmä v juhozápadnej časti hradu, sa týkali fortifikačných systémov, v roku 1642 vznikol nový vchod vo východnej bráne. Najmladším stavebným zásahom bolo vybudovanie opevnenia na južnej a západnej strane (1678 a okolo 1700). Od roku 1651 časť majetkov patrila Thökölyovcom a po potlačení Thökölyho povstania 1670 pripadli aj s hradom eráru. Vtedy tu bolo ubytované vojsko a slúžil ako župná väznica. Hrad bol začiatkom 18. storočia dejiskom bojov stavovských povstaní medzi rákócziovskými a cisárskymi vojskami, ktoré ho 1707 dobyli a zničili. Odvtedy je v ruinách. Od 1980 sa uskutočňuje na hrade archeologický výskum a začali sa konzervačné práce. V súčasnosti práce stoja.

Exteriér: Gotický horný hrad sa rozkladá na najvyššom mieste vyvýšeniny; prešiel renesančnou úpravou. Má malé nádvorie v strede medzi zrúcaninami palácov. Zachovalo sa mnoho gotických a renesančných kamenných architektonických článkov, najmä obruby okien, portály, konzoly, krby, strieľne a smolné nosy na obranu prístupovej cesty na hrad. Najvýraznejším prvkom architektúry horného hradu je renesančná atika. Dolný hrad má mohutné opevnenie so vstupom a baštami, chrániacimi uzavreté preddvoria.

Súčasný stav:

Rozložité hradné zrúcaniny sú viditeľné už od mesta Ružomberok. Hrad je od 80tych rokov 20.storočia upravovaný a v súčasnosti nesie stopy po viacerých prístupoch rekonštrukcie tejto ešte donedávna zachovalej pamiatky. Úpravy spevnili horný hrad, kde sú tiahlami spojené obvodové múry a vybetónované podlažia. Vyplnené sú aj niektoré kaverny a časť hradu nad vstupnou bránou je zrekonštruovaná podobne ako hrad Strečno - čiže staticky zabezpečené, ale vyzerajúce hrozne. Ďalej sa "rekonštrukcia" zamerala na dolný hrad, kde boli vo veži pri tretej bráne použité pórobetónové trvárnice a sanitárna keramika. Ak chcete hrad vidieť vo svojej pôvodnej podobe, aj keď je to len ruina, radšej sa poponáhľajte.

Fiľakovský Hrad

Stručný popis: Čiastočne rekonštruovaná zrúcanina hradu na nízkom, strmom hradnom brale priamo v meste. , Fiľakovo

História:

Už v 12. storočí stál pravdepodobne na mieste hradného vrchu kamenný hrádok, resp. hrad. Prvá zmienka o hrade je z roku 1242, kde sa píše, že Fiľakovský hrad prestál nájazd Tatárov. Hrad vlastnilo viacero majiteľov, medzi nimi aj v rokoch 1311-1321 Matúš Čák Trenčiansky. V rokoch 1348 a 1385 sa v listinách spomína ako kráľovský majetok. V roku 1435 ho dostali do zálohy Perényovci, v roku 1440 majiteľka hradu - kráľovná poverila zabezpečením panstva Jána Jiskru. V roku 1483 dobili hrad vojská kráľa Mateja Korvína a vyhnali z hradu Štefana Perényho. Od roku 1490 je správou hradu poverený kapitán Rakšaj, ktorého dcéru si zoberal za ženu František Bebek a hrad dostáva ako veno. Silnie turecké nebezpečenstvo a preto dáva hrad v roku 1551 prestavať podľa plánov taliana DaVerdaneho na mohutnú renesančnú pevnosť. Spolu s hradom sa vybuduje aj mestské opevnenie nadväzujúce na hradné. Hrad sa napriek snahe obrancov však o tri roky neskôr dostal do rúk Turkov, ktorí ho vlastnili 39 rokov. Odtiaľ vládol beg Hamza a po ňom beg Šaman veľkej časti južného Slovenska – Fiľakovskému sandžagu. Cisárske vojská dobyli hrad späť od Turkov až v roku 1593. Hrad na príkaz snemu 1602 a 1604 obnovili, ale hneď ho obsadili bocskayovské vojská. Časté vojenské nepokoje medzi mocenskými skupinami habsburskej ríše a cisárom si vynútili aj rýchle a opakované úpravy – v rokoch 1608, 1609, 1613 a znova v roku 1619 (po požiari 1615). V rokoch 1621-1623 o hrad bojujú bethlenovci, kapitánom hradu je Tomáš Bosnyak, Judita Bosnyaková, a počas Rákocziho povstania, keď je kapitánom František Wesselényi obsadí mesto cisárske vojsko. Hrad aj mesto prosperujú, na Červenej skale je postavená strážna veža a na Strážnej hore je trvalo umiestnená posádka. V hrade sa konajú zasadania a porady okolitých žúp. V rokoch 1650-1664 je kapitánom hradu Adam Wesselényi, a od roku 1657 sa dedičným kapitánom stáva Štefan Koháry I. a od roku 1667 Štefan Koháry II., ktorý dáva v roku 1672 opraviť hradné múry akoby predpokladal vznik Thökölyho povstania. Ten na hrad v roku 1678 zaútočí, ale nedobije ho. Rok 1682 je pre hrad aj mesto osudným. Thököly sa za výdatnej podpore Turkov (60tis. Vojakov) sústredí na znovudobytie hradu, čo sa im po ročnom obliehaní aj podarilo. Hrad vyhorel spolu s hradom zhorel aj župný archív a mesto bolo zničené. Odvtedy bol hrad v ruinách. Od roku 1972 sa uskutočňuje konzervácia hradných ruín. Po rekonštrukcii Bebekovej veže sa v nej zriadila historická expozícia hradu.

Exteriér:

Pôvodný hrad tvorila v 12. storočí štvorboká veža, obvodový múr a val s palisádami. Neskôr sa k nim pristavali obytné budovy tvoriace horný hrad. Počas prestavby Bebekovcov bol hrad rozšírený o stredný hrad dvojicou mohutných pentagonálnych bášt (západná nesie dodnes meno Bebekova) a v mohutnom 6m hrubom múre medzi nimi sú zriadené 3 delostrecké pozície a 6 výklenkov pre hákovnice. Pristavaný bol aj parkanový múr s dvojicou okrúhlych nárožných bášt, ktorý vymedzil prístupový koridor hradu a dolný hrad. Dolný hrad zabezpečovali tri polygonálne bašty a dve vežové brány s padacím mostom a 10m hlbokou priekopou. Súčasťou prestavby bolo aj vybudovanie mohutných mestských hradieb s bránami a rondelmi. Ďalšie úpravy opevnenia hrad dostal až po vyhnaní Turkov v rokoch 1609, 1613 a 1619 po požiari. V roku 1672 boli opravené opäť hradné múry avšak už v roku 1682 hrad podľahol obliehaniu Turecko-kuruckých vojsk a bol vyhodený do vzduchu a vypálený spolu s mestom.

Súčasný stav:

Jadro pôvodnej veže z 12. storočia sme lokalizovali a zamerali pri našej návšteve. Je veľmi pekne odkryté a zvonku obostavané neskorším až dvojitým zosilnením muriva veže. Zrúcaniny budov horného hradu s palácom a baštou vnútorného opevnenia sú dnes v zúfalom stave. Polygonálne delové bašty zo 16. storočia si zachovali celý rad pôvodných, architektonických článkov a delových strieľní. Bebekova bašta je opravená a jej interiér slúži ako expozícia sprístupnená verejnosti. Pod oblou baštou stredného hradu je zastrešená druhá budova slúžiaca správe hradu.

Čachtický Hrad

Stručný popis: Zďaleka viditeľné zrúcaniny hradu na vápencovo-dolomitickom vrchu v Čachtickom krase, medzi obcami Čachtice a Višňové., Čachtice.

História: Čachtický hrad vznikol v prvej polovici 13. storočia. Patril medzi prvé hrady, ktoré zabezpečovali západnú hranicu Uhorska, najmä v 13. storočí, keď ho spravoval hradný kráľovský kastelán. V roku 1273 ho napadol a veľmi poškodil český kráľ Přemysl Otakar II. Medzi prvými pánmi hradu boli Peter a Pongrác z rodu Hunt-Poznanovcov, začas patril aj Matúšovi Čákovi. V roku 1392 prešiel do majetku Stibora zo Stiboríc, ktorý vlastnil 15 hradov na Považí. V roku 1467 väznili na hrade husitského veliteľa Jána Švehlu. Od roku 1569 boli vlastníkmi Nádasdyovci. V roku 1708 dobyli hrad vojská Františka Rákócziho II. a odvtedy začal pustnúť, aj keď začas slúžil ako väzenie.

Exteriér:

Na najvyššom mieste hradného brala postavili palác s hranolovou a podkovovitou vežou, v ktorej bola umiestnená aj kaplnka. Okolo horného nádvoria vznikali postupne v 14.storočí ďalšie budovy, zatiaľ čo veľké nádvorie stredného hradu iba na okraji lemovali hospodárske budovy. Z čias stiborovských úprav pochádza ďalší palác a kaplnka. Dolné nádvorie, ktoré slúžilo najmä obrane, bolo prístupné z horného hrebeňa ponad priekopu vysekanú v skale. Medzi dolným dvorom a renesančným nádvorím bol v druhej polovici 16. storočia dlhý spojovací tunel. V prvej polovici 16. storočia vznikol pod hradom kaštieľ, nazývaný aj hradný kaštieľ. V roku 1772 vyhorel, v literatúre sa uvádza ako ruina alebo archeologická lokalita.

Súčasný stav: Zrúcaniny Čachtického hradu tvoria dodnes dobre identifikovateľné budovy, postupne sa dvíhajúce na hornom, strednom a dolnom hrade. Opevnenia si zachovali zvyšky štítkových renesančných atík, na hornom hrade sú fragmenty pôvodných omietok s maľbami. Na starších fotografiách môžete hrad vidieť s vežou, v súčasnosti stojí bohužiaľ už iba jeden jej múr. Z hradu je nádherný výhľad na okolité svahy Malých Karpát, kopanice Myjavskej pahorkatiny a Považský Inovec.

Hrad Strečno

Stručný popis: Rekonštruovaná hradná zrúcanina nad obcou na ľavom brehu Váhu, povyše Strečnianskeho prielomu. Spolu so Starým hradom vytvára ojedinelú dvojicu stredovekých pevností.

História: Hrad sa po prvý raz spomína v čase Matúša Čáka ako stredisko väčšieho feudálneho panstva. Vznikol na prelome 13. a 14 storočia pravdepodobne na staršom základe. Jeho založenie sa pripisuje Matúšovi Čákovi. Ako kráľovský majetok sa dostal začiatkom 15. storočia do držby kráľovien Barbory a neskôr Alžbety. V rokoch 1444-1469 bol majetkom Pongrácovcov z Liptovského Mikuláša. Potom rýchlo menil majiteľov. Z nich treba spomenúť Jána Korvína, Jána Zápoľského, Mikuláša a Petra Kostkovcov, Dersszewffyovcov. V 17. storočí patril Františkovi Vesselényimu a Löwenburgovcom. Hrad poskytoval v 17. storočí dobrú ochranu Thökölyho povstalcom. Preto cisárske vojská za Leopolda I. vonkajšie opevnenie zbúrali a poškodili aj hradné budovy. Odvtedy stál hrad v ruinách. Začiatkom 20.storočia konzervovali múry, ale hlavne v 90-tych rokoch 20.storočia ukončili nákladnú rekonštrukciu hradu a sprístupnili ho verejnosti.

Interiér:

Na hradných budovách a palácoch sa zachovali časti konštrukcií po stropoch, klenbách, architektonické články, najmä neskorogotické okná a zvyšky klenbového systému pretínavých rebier v kaplnke. Počas konzervácie časť priestorov upravili, pre expozíciu stavebného vývoja hradu a jeho tradicií. Ďalšia časť ostala otvorená a opravili sa vence obvodových murív. Pôvodne gotické a renesančné rámy okien boli osadené tónovanými sklami a jednotlivé objekty dostali plechové strechy, pokraté hydroizolačnou fóliou, ktoré však nšťastie odspodu nevidno. Veža dostala úchvatné betónové schodište a kaplnka nové farby do interiéru. Z veže je veľmi pekný výhľad do Strečnianskeho prielomu Váhu aj na zrúcaninu Starého hradu a Domašínsky meander.

Exteriér:

Hrad má nepravidelný pôdorys, daný stavebnou činnosťou v priebehu stáročí okolo najstaršieho jadra, ktoré tvorila kamenná hranolová obytná opevnená veža, prístupná mostom a priekopou z južnej strany. Na severnej strane sa nachádzalo štvorhranné nádvorie s palácmi a kaplnkou, vybudované v 15. storočí. K týmto obytným budovám priliehalo na severe predhradie s veľkou, šikmo postavenou vežou, vypínajúcou sa priamo nad riekou na ostrom hrebeni skaly. Vnútornú, obytnú časť hradu rozšírili o nový dvojposchodový palác, vysunutý smerom na východ až na okraj hradného brala, priamo nad Váh. Kostkovci vybudovali pred staršou, gotickou časťou hradu nové renesančné predhradie, ktorého opevnenie spĺňalo požiadavky novej vojenskej techniky. Hrad bol v polovici 17. storočia doplnený tromi bastiónmi, ktoré sa zachovali len na dobových vyobrazeniach a stal sa najbezpečnejšou pevnosťou horného Považia.

Súčasný stav: Pôvodne tvorili hradné zrúcaniny, zvyšky palácov, kaplnky a veží, vklinené do skalného masívu, s prírodným rámcom krajiny jednotný kompozičný celok. Po začatí konzervačných prác na korunách murív, ktoré sa uskutočnili začiatkom nášho storočia, sa veľa nezmenilo. Potom však nastalo obdobie veľkých "záchranných" prác, ktoré prinieslo aj potrebné statické zabezpečenie hradnej skaly, avšak siueta hradu ako aj jeho historická hodnota, značne utrpela. Pôvodná stredovcká cesta (dnes vydláždená), obchádzajúca hradné hralo a vedie návštevníka k vstupnej bráne s premostením nad skalnatou hradobnou priekopu. Do nádvoria je možné nakuknúť cez mrežu brány. Ak prídete v čase sprístupnenia hradu, môžete si obzrieť celý areál s dominujúcou vežou a konštrukciami hradných palácov až po kaplnku. Musíte mať veľkú predstavivosť, pretože ani terajšia rekonštrukcia a ani sprievodcovia vám nepodajú verný obraz ako hrad pôvodne vyzeral. Napriek tomu sa hrad stal miestnou atrakciou (zo spomínaných bastiónov napríklad strieľa replika bronzového dela) a keď spojíte jeho návštevu s blízkym Starým hradom, môžeme vás ubezpečiť, že si prídete na svoje.

Hrad Levice

Stručný popis: Zrúcanina hradu s kaštieľom v podnoží, pôvodne postavenom na ostrovnom brale, dnes už súčasť mesta Levice.História: Levický hrad postavili v druhej polovici 13.storočia na skalnej vyvýšenine nad močaristým územím. Mal chrániť cestu do kláštornej pevnosti v Hronskom Beňadiku a do stredoslovenských banských miest. V listinách sa spomína 1318. Počas stredoveku a renesancie často menil majiteľov. Patril Matúšovi Čákovi, kráľovi, kláštoru v Hronskom Beňadiku i viacerým šľachtickým rodinám. V roku 1388 ho získali Levickovci, potom Bečeovci, Šáraiovci. Jadro hradu tvoril gotický palác a opevnenie s kruhovou baštou. Po požiari 1434 hrad znovu prestavali. Od začiatku 16.storočia, keď sa postupne menili jeho majitelia (Harastiovci, Balassovci a Kallanichovci), zaznamenávame zvýšenú stavebnú činnosť vyvolanú hroziacim tureckým nebezpečenstvom. Vďaka týmto opatreniam sa stal Levický hrad v polovici 16.storočia jednou z pätnástich pevností, ktoré mali zastaviť tureckú inváziu. Spočiatku budovali dreveno-hlinené provizórne opevnenie, ktoré postupne nahrádzali kamenným so systémom delostreleckej obrany. V južnej časti postavili poschodovú budovu, pôvodne prístupnú iba padacím mostom, na severe umiestnili delovú baštu. V roku 1571 postavili v dolnom nádvorí pohodlný renesančný kaštieľ. Nový obranný systém chránili aj palisády a bol natoľko odolný, že 1578 Turci Levice márne obliehali. Opakované opevňovacie práce v 17.storočí sa sústredili na vybudovanie ďalších hradieb s nárožnými baštami. Vonkajšie opevnenie dokončené 1635 nadviazalo na opevnenie mesta, od ktorého delila hrad priekopa. Turci Levice dobyli až 1663, o rok ich však v známej bitke pri Leviciach porazili a pod vedením vtedy známeho vojenského veliteľa L. de Souches hrad znovu dobre opevnili. Vnútorné budovy hradu zničili 1709 Rákócziho vojská pri zrážke s cisárskymi. Hrad už v plnom rozsahu neobnovili. Eszterházyovci, ktorí získali majetky s hradom v 18. storočí, používali časti budov ako skladište. V rámci pamiatkovej záchrany objektu v 70-tych rokoch 20.storočia konzervovali ruiny horného hradu a opevnenie, v dolnom kaštieli umiestnili Tekovské múzeum.
Rytiny mesta a hradu prevažne zo 16 a 17. storočia, kedy bol hrad najrozsiahlejší.

Interiér: Priestory využívané na múzeum majú renesančné krížové a lunetové klenby zo 16. a 17.storočia.

Exteriér: V hornej časti hradu sa zachovali zrúcaniny gotického paláca, najstaršie opevnenia a spodná časť kruhovej bašty, prestavaná v 19.storočí na letohrádok. Zachovali sa konštrukcie obvodových múrov, kamenné nárožné rámovanie, gotický portál vstupu do paláca, fragmenty omietok a opevnenia. Súčasťou hradu je kaštieľ, obdĺžniková poschodová horizontálna budova vo dvore so schodišťovým rizalitom. Jej jadro tvorí renesančný kaštieľ, datovaný nápisovou tabuľou z roku 1571.

Súčasný stav: Hrad je zakonzervovaný miestami tak, akoby návštevník nemal poznať pôvodnú podobu budov a ich funkciu. Je to škoda najmä pri gotickom jadre hradu, ktoré pôvodne mohlo byť dvojvežové so vstavaným palácom. Túto našu domienku by však musel potvrdiť stavebnohistorický výskum. Do horného hradu je okrem toho návštevníkom vstup zakázaný.

Vigľašský Hrad

Stručný popis: Rozhľahlé a dosť zachovalé zrúcaniny hradu na vyvýšenej terase nad obcou, pri hlavnej ceste a železničnej trati. Pred vypálením v roku 1945 jeden z našich najkrajších zámkov.Nachádza sa nad obcou Vigľaš.

História: Podľa ústnej tradície hrad vybudovali vraj križiaci ešte v 13. storočí. Tento pôvodne gotický hrad, sa spomína v roku 1393. Neskôr bol kráľovským majetkom alebo majetkom korunných kráľovien. Koncom 14. storočia ho prestavali na poľovnícky zámok a kráľ Žigmund v okolitých lesoch usporiadal mnohé poľovačky. V rokoch 1490-1527 a 1559-1848 patril rozličným šľachtickým rodinám, najmä Raškovcom, Dobóovcom, Csákyovcom a Eszterházyovcom. Bol strediskom rozsiahleho panstva Vígľaš. V 16. a 17. storočí ho prebudovali na protitureckú pevnosť. Opevnili vonkajšie múry a pristavali dve veže. I keď odolal tureckým nájazdom, väčšina obcí panstva spolu s osadou Vígľaš bola poplatná Turkom sídliacim vo Fiľakove. V 18. storočí ho Esterházyovci prestavali na hradný kaštieľ, vtedy vybudovali aj nové krídlo, upravili nádvorie a interiéry a prefasádovali ho. V roku 1891 sa uskutočnili menšie romantické úpravy objektu. V bojoch pri prechode frontu 1945 vyhorel a odvtedy je zrúcaninou. V posledných rokoch prebieha pokus o záchranu zámku. Zrekonštruovala sa časť opevnenia a v roku 2002 aj vstupná veža zámku. 

Interiér: Zachovali sa časti klenutých miestností, pivničné pristory s gotickým portálom a krbom, prevažná časť architektúry kaplnky a priľahlých
priestorov. Reprazentačné miestnosti majú stopy po barokových vykurovacích telesách a omietky. Objektu však chýba strecha, čo urýľchuje zánik interiérových detailov - v miestnostiach na prvom podlaží sa prepadá klenba, arkádové chodby na poschodí zarastajú náletovou zeleňou a omietky sú v značne deštruovanom stave.

Exteriér: Objekt mal tri obytné krídla okolo obdĺžnikového dvora, v jednom z nich bola gotická kaplnka a nebol opevnený. Obranu zabezpečovala predsunutá veža a strieľne pri vstupnej bráne, plus jedna štvorcová bašta na SZ nároží s niekoľkými stupňami strelných otvorov. V 16.storočí pri zosilnení opevnenia postavili obvodový obranný múr s okrúhlymi nárožnými baštami. Vstupná brána s padacím mostom bola začlenená do opevnenia a v poslednom období opevňovania začiatkom 17. storočia postavili na dvoch nárožiach delové bašty. Od polovice 18. storočia ho Esterházyovci barokizovali na pohodlné panské sídlo - na vonkajšom nádvorí postavili hospodárske budovy a vo vnútornom nádvorí pristavali k prízemiu arkády s pilierami. Na poschodí nad arkádami bola chodba so zamurovanými oknami. Miestnosti na prvom poschodí dostali nové barokové klenby. Koncom 19. storočia sa pokúšali o romantickú rekonštrukciu (neogotické a neorenesančné detaily - hlavne atika).

Súčasný stav: Z pôvodnej gotickej stavby sa zachoval priestor a členenie kaplnky, priľahlých reprezentačných miestností, časti prízemia a opevnenia. Ďalšie opevnenie zo 16. storočia má štyri nárožné veže. Na jednej z nich pekný renesančný detail a vnútri zachovalé špalety strieľní. Zachovala sa aj baroková arkáda a fasády obytných krídel. Atika, ktorá je výrazným prvkom siluety hradu, je prevažne z konca 19. storočia. V súčasnej dobe púta pozornosť opravená vstupná brána, ktorá bude slúžiť pravdepodobne ako zázemie na hospodárenie s objektom. Na nádvorí objektu je zarastená skládka materiálu, v roku hlavného nádvoria sa zrútila interiérová fasáda - dôkaz premočenia a statického porušenia objektu. Obvodový obranný múr je rekonštruovaný a v zadnej časti je zastrešená viacpodlažná budova, ktorá tiež môže plniť úlohu zázemia pre ďalšiu rekonštrukciu. Hrad priam volá po záchrane a jeho bezproblémová dostupnosť, blízkosť obce a zázemie ho na záchranu priam predurčujú.

Hrad Červený Kameň

Stručný popis: Mohutný zachovalý hrad, situovaný na kremencovom brale nad osadou Píla v Malých Karpatoch, dobre viditeľný najmä z väčších diaľok a dotvárajúci charakteristickú širokú panorámu malokarpatského lesnatého terénu.

História: Pôvodne to bol kráľovský hrad, písomne doložený v polovici 13. storočia. Patril do sústavy stredovekých pohraničných hradov, ktoré vznikali od 13. storočia na ochranu západných hraníc Uhorska. Začiatkom 16. storočia sa dostal do majetku Thurzovcov a od roku 1535 do majetku známej podnikateľskej rodiny Fuggerovcov, ktorí patrili k najbohatším európskym magnátom a finančníkom. Ich bohatstvo pochádzalo aj z ťažby drahých rúd a obchodu, čo si vyžadovalo dobre vybudované hospodárske zázemie. Týmto účelom podriadili aj prestavbu Červeného Kameňa. Anton Fugger, stavebník veľkého mena, vybudoval na základoch gotického hradu a s použitím jeho konštrukcií mohutnú pevnosť, v ktorej skĺbili samosprávu panstva so zámermi obchodného využitia. Vznikla tak pevnosť s mohutnými skladovými priestormi v suteréne, ktorá slúžila ako prekladište tovaru na obchodnej ceste, smerujúcej zo stredoslovenských banských miest do západnej Európy. Nová funkčná prestavba sa začala v roku 1537 a trvala dve desaťročia. V prvej etape, v rokoch 1537-1544, vybudovali nový fortifikačný systém, pozostávajúci z kruhových delových nárožných bášt spojených obrannými múrmi, ktoré chránili priestranný pivničný sklad. Po trojročnej prestávke pokračovali v stavebných prácach najmä pri stavbe obytnej budovy s kaplnkou a pri rozširovaní skladových priestorov. Renesančná prestavba využila aj staršie vnútorné a vonkajšie predhradie s valmi a priekopami a zosilnila ich opevnenia novým múrom, rondelmi a baštami. Do hlavnej budovy viedol drevený padací most spočívajúci na kamenných vysokých pilieroch, ktorým preklenuli širokú priekopu chrániacu citadelu. Systém opevnenia vychádzal z nárokov najmodernejšej vojenskej techniky. Uplatnil sa tu systém kazemát, ktorých odvetrávací systém sa pripisuje pôsobeniu A. Derera, vynikajúceho umelca a všestranného znalca, ktorý pracoval v službách fuggerovského dvora a zúčastnil sa výtvarného riešenia väčšiny palácov a stavieb tejto rodiny v Nemecku. Prestavba utilitárne riešenej pevnosti na opevnený renesančno-barokový zámok spadá do obdobia, keď hrad vlastnili Pálffyovci. S prestavbou začal v roku 1585 Mikuláš Pálffy. Stavebné práce sa sústredili na rozšírenie obytných budov v hradnom nádvorí a na ich základné architektonicko-výtvarné riešenie. Hmoty nádvoria s dvojkrídlovým obytným palácom a prízemnou budovou pochádzajú z čias tejto stavebnej činnosti. V časoch okolo polovice 17. storočia vzniká ďalšia reprezentačná úprava, realizovaná predovšetkým talianskymi umelcami. Datuje sa do čias pôsobenia Pavla Pálffyho na viacerých majetkoch na našom území. Pavol Pálffy, ktorý bol v tomto období skutočne na výslní životných úspechov, sa stal bratislavským županom, ríšskym sudcom, uhorským palatínom a miestodržiteľom; viaceré z týchto funkcií dedil rod podľa seniorátneho práva až do roku 1918. Neskorobarokové úpravy z polovice 18. storočia sa sústredili na výmenu niektorých konštrukcií a klenieb a výmenu stropu rytierskej sály. Premene pevnosti na reprezentačné sídlo napomohlo aj zriadenie nového dvojramenného reprezentačného schodišťa, nadstavba paláca a úprava predhradia s novými stajňami a reprezentačnou jazdiarňou. K vonkajšej bráne viedla lipová aleja, tvoriaca súčasť rozsiahlej parkovej úpravy hradného kopca a barokovej záhrady zriadenej za oplotením v jej susedstve. Podnes sa zachovala studňa a niekoľko sochárskych diel, ktoré tvorili súčasť jej architektonickej kompozície.

Interiér: Zachované interiéry s bohatými štukovými obrazcami vyplnenými figurálnymi výjavmi apoteóz a mytologických scén a náročne vybavená sala terrana z roku 1656 od majstra J.Tencalla sú dokladom zmeny duchovnej a umeleckej klímy na západnom Slovensku a príbuznosti so špičkovými ranobarokovými architektúrami, predovšetkým s výstavbou Pálffyho bratislavského sídla pod hradom, prestavbou Bratislavského hradu a budovami Trnavskej univerzity

Exteriér: Mohutná dvojposchodová stavba s pôdorysom v tvare nepravidelného štvoruholníka so štyrmi nárožnými okrúhlymi baštami spojenými obranným múrom a s veľkými skladovými priestormi, v suteréne s dômyselným vetracím systémom. Hradné budovy sa sústreďujú okolo ústredného nádvoria, ktorému dominuje kamenná fontána s plastikou vzpínajúceho sa leva - symbolu Pálffyovského rodu. Nerovnako vysoké budovy s nárožnými baštami sú výsledkom úprav vstupných priestorov, obytných reprezentačných palácov a hospodárskej časti, ktorú postupne presúvali do vonkajších priestorov predhradia. K vstupnej bráne areálu vedie mohutná lipová aleja, ktorá sa zachovala z čias barokových záhradných úprav okolia hradu.

Súčasný stav: Na hrade je umiestnená pobočka Slovenského národného múzea, zameraná na feudálne bývanie. V depozitoch múzea sú početne zastúpené ukážky renesančného nábytku, zhotoveného najmä podľa talianskych vzorov v 16. storočí, talianske a nemecké práce sú zastúpené v rôznorodých exponátoch zo 17. a 18. storočia. Z tvorby holandských majstrov pochádza baroková jedáleň z konca 17. storočia, tvorba francúzskych majstrov je zastúpená súborom nábytku s bohato riešenými gobelínovými poťahmi a vykladaním. Celý rad lustrov, zrkadiel, vzácnych umeleckohistorických predmetov a obrazová galéria sú ukážkami doplnkov historického bývania. Okrem cudzokrajných exponátov sa tu nachádzajú aj vzácne exponáty domácej proveniencie, napr. jedálenské súbory z holičskej manufaktúry tereziánskeho obdobia. Aj súbory predmetov empíru, biedermeieru a historizujúcich slohov majú všetky charakteristické znaky svojej doby. Po rozsiahlej rekonštrukcii je hrad od roku 1990 čiastočne a od roku 1996 úplne sprístupnený verejnosti.

Beckov Hrad

Stručný popis: Rekonštruovaná zrúcanina hradu na strmom, 70m vysokom brale nad mestečkom. Z diaľky dobre viditeľná dominanta okolia.

História: Hrad ako starý spomína už Anonymova kronika z 12.storočia. Potvrdil to aj archeologická výskum, podľa ktorého najstaršie osídlenie hradného brala pochádza z prelomu letopočtu.

Vápencový útes nad brodom Váhu na pomedzí Trenčianskej a Nitrianskej župy mal značný strategický význam, a preto tu v 13. storočí postavili kamenný hrad. Skladal sa zo štvorbokej veže s ochranným múrom, ku ktorej pripojili hradný dvojposchodový palác.V čase rozmachu moci Matúša Čáka Trenčianskeho patril Beckov pod jeho moc. V druhej polovici 14. storočia sa na Beckove zjavujú Štiborovci, pôvodom z Poľska, ktorí predstavovali v tom čase jeden z najmocnejších rodov Uhorska. Za ich vlády prežil hrad, z ktorého urobili stredisko svojich rozsiahlych majetkov, svoj najväčší rozmach. Na prelome 14. a 15. storočia pristúpili k jeho honosnej prestavbe, pri ktorej zvýšili hradné veže a postavili horný gotický palác s rytierskou sieňou a kaplnkou. V polovici 16. storočia hrad v dôsledku tureckého nebezpečenstva opevňovali. Vtedy postavili v dolnom nádvorí delovú vežu a zvýšili obvodové múry hradu. V tom čase bol hrad už vo vlastnícve rodiny Bánffyovcov. Po ich vymretí v roku 1646 si hrad a panstvo rozdelili ich nástupcovia. Tí sa však už tak nestarali o jeho údržbu a opravy a hrad začal pomaly chátrať. Požiar, ktorý vypukol na hrade roku 1727, zničil väčšinu budov a od tej doby je opustený.

Exteriér: Ruiny horného a dolného hradu sú pozostatkom palácov, hospodárskych a obranných budov a opevnenia. Pozoruhodná je otvorená neukončená veľká delová bašta v dolnom nádvorí. Typologisky zvláštne je horné, pravidelne vymedzené nádvorie, prístupné kedysi podjazdom, obklopené zvyškami palácových konštrukcií a niekdajšou vstupnou fasádou kaplnky.

Súčasný stav: V súčasnosti je areál hradu prístupný verejnosti. Po rekonštrukcii, ktorá zachránila niektoré budovy horného hradu, má hrad aký taký zachovalý ráz. Ešte nie je zrekonštruovaná zadná časť hradu - stiborovské paláce, kaplnka, spodný hrad so studňou, vstupná brána a druhá brána, obrovská delová bašta - v pôdoryse č.15 a nejako sa zabudlo, že č.12 bola pôvodne veža. Najlepšie bude,ak si súčasný stav hradu pôjdete pozrieť na vlastné oči.

Spišský Hrad

Stručný popis: Najrozsiahlejšie hradné zrúcaniny na Slovensku rozprestierajúce sa na travertínovej kope a dominujúce širokému okoliu. Zrúcaniny ležia 5 km na SZ od Žehry časť Hodkovce.

História:

Spišskýhrad tvorí so Spiš. Podhradím a Spiš. Kapitulou súvislú historickú a sídelnú jednotku – Spiš. Podhradie, pôvodne podhradské mestečko Spišského hradu. Donedávna jeden administratívnych názov - Spišské Podhradie - spájal tieto tri rôzne osídlenia, každé typické pre svoj druh: rozsiahly stredoveký hrad ako predstaviteľ kráľovskej, teda štátnej moci, v jeho podhradí mesto a na protiľahlom návrší prepošstvo s kapitulou, ktorá bola centrom cirkevnej moci Spiša. Ich situovanie pod horským priesmykom Branisko pri trase prastarej cesty nadväzovalo na husté prehistorické osídlenie z mladšieho paleolitu, neolitu, eneolitu a obdobia halštatu. Na prelome letopočtu sa na hradnom návrší objavuje rozľahlé laténske opevnené sídlisko, prerastajúce svojím osídlením plochu neskoršieho rozľahlého stredovekého hradu. Následné slovanské osídlenie sa lokalizovalo na susednej planine vyvýšeného Dreveníka v podobe rozľahlého hradiska. V súvislosti so začlenením severovýchodného, Slovenska do uhorského štátu sa osídlenie, na hradnom vrchu Spišského hradu v priebehu 12.storočia zintenzívnilo. Centrum pôdorysu románskeho, župného hradu tvorila v 12.storočí mohutná kruhová obytná veža v strede opevnenia, ktoré sa rozkladalo na najvyššom bode hradného brala. Veža bola krátko po svojom vzniku zničená pravde podobne tektonickou poruchou a nahradená, v prvej tretine 13.storočia dnešnou, postavenou v jej tesnom susedstve. V prvej tretine 13.storočia, postavili na šiji brala v mohutnom opevnení priestranný poschodový románsky palác, krátko nato vznikla aj hradná kaplnka situovaná v centrálnej polohe, ktorá slúžila županovi, ale pravdepodobne aj prepoštovi, ktorý Spišský hrad bol jedným z mála hradov, ktoré odolali ničivému tatárskemu vpádu 1242, napriek tomu však zosilnili jeho opevnenie. Na stavebných prácach v 13.storočí sa zúčastňovali severotalianski majstri, ktorí neskôr pracovali aj na stavbe Spiš. Kapituly a v blízkych Spiš. Vlachoch, ktoré po nich dostali aj pomenovanie. V 14.storočí pribudlo k hradu nové veľké nádvorie. Dolný hrad - rozmerné dolné predhradie, ktoré bolo sídlom Jiskrových vojsk v 15.storočí, bolo vymedzené opevňovacím múrom, dvoma obytnými vežami a vstupnou vežou. Do centra priestoru umiestnili samostatne opevnenú pevnôstku. V dru­hej polovici toho istého storočia sa pokúsili noví majitelia hradu - Zápoľskovci o premenu horného hradu na šľachtické sídlo. Ich tri za sebou nasledujúce úpravy a prestavby, ako aj úprava románskeho paláca, doplnili hrad o nové budovy a o kaplnku, ktorú postavili na voľnom priestranstve na nádvorí. Kamenárska huta hradných staviteľov sa zúčastnila aj na stavbe pohrebnej kaplnky na Spiš. Kapitule. V období renesancie patril hrad Thurzovcom a Csákyovcom, ktorí dopĺňali horný hrad stále novými stavbami. Zmenili vstup a prispôsobili ho na delovú obranu. Arkádou a pavlačami v nádvoriach horného hradu sa snažili zjednotiť architektúry, pričom zmenili aj funkciu starších budov na hospodárske (v románskom paláci umiestnili zbrojnicu). Hrad podľahol v roku 1780 požiaru.sa usídlil na úpätí hradu vo vežovej stavbe v priestore dnešného stredného nádvoria.

Exteriér:

Na Spišskom hrade sú verejnosti sprístupnené viaceré objekty - na dolnom nádvorí tzv. náučná trasa, ktorej súčasťou (popri sprístupnených častiach ochranného hradobného múru) sú zachované a rekonštruované základy kruhovej pevnosti Jiskrových vojsk (15.storočie), ďalej barbakan západnej brány stredného nádvoria (14.storočie), základy pravekej stavby kultového charakteru, ako aj základy časti hospodárskych budov (17.storočie). V roku 1985 sa sprístupnila v stavebnom komplexe renesančnej arkádovej chodby a západných gotických palácov na hornom hrade historická expozícia, prezentujúca doklady o osídlení hradného brala od najstarších čias až po výstavbu hradu, a na dokumentáciu politickej a vojenskej moci šľachty, s dôrazom na bojovú techniku hradu v 15.-16.storočí a na feudálnu justíciu.

Súčasný stav: Komplexná pamiatková obnova hradnej ruiny sa začala na základe rozsiahleho archeologického a historicko-architektonického výskumu 1970 (A.Vallašek a A. Fiala). Rozsiahly objekt Spiš. hradu sa postupne rekonštruuje, resp. konzervuje pre potreby expozícii Východoslovenského múzea Košice (založeného v roku 1872) ako vlastivedného múzea s krajskou pôsobnosťou.

Bratislavský Hrad

Stručný popis: Monumentálny obnovený hrad symbolizujúci vyše tisícročné dejiny Slovákov, situovaný na južnom výbežku Malých Karpát, na brale týčiacom sa nad ľavým brehom Dunaja, pri križovatke diaľkových európskych ciest. Jedna z hlavných dominánt mesta., Staré Mesto
História: Najstaršie stopy osídlenia tohto od nepamäti strategicky význ. miesta datujeme od ml. doby kamennej. Najstaršia písomná správa je z 907, obsiahnutá v Salzburských análoch, keď pri Bratislave porazili starí Maďari bavorské vojská. Obdobie Veľkej Moravy dokumentujú zvyšky trojloďovej baziliky, zistené na akropole rozsiahleho opevneného hradiska na východne strane hradnej terasy, pochádzajúcej z 9. stor. Zo slovanského kniežacieho hradu vznikol postupne prestavbami a úpravami stredoveký hrad, ktorý bol od polovice 11. stor. aj župným hradom. Stal sa načas pokladnicou korunovačných klenotov a neskôr aj korunovačným hradom. Podľa písomných dokladov stála v prvej štvrtine 13. stor. na najvyššom terénnom bode areálu obytná veža so samostatným opevnením, ktoré sa podnes zachovalo v hmote tzv. Korunovačnej veže. Obytná veža, ktorá bola miestom správneho, cirkevného a vojenského života, sa archeologicky zistila a je vyznačená v dnešnej dlažbe na nádvorí. Hradný kostol a prepošstvo presťahovali v roku 1221 do podhradia. Odvtedy mali dejiny tohto feudálneho centra svoj samostatný vývoj.
Dnešný vzhľad blokovej monumentálnej stavby vznikol v rámci neskorogotickej prestavby za kráľa Žigmunda Luxemburského, začatej 1427. Do pôvodného pravidelného obdĺžnikového pôdorysu pevnosti s palácom, rytierskou sieňou, hosp. budovami, kaplnkou a mohutným vnútorným opevnením a premostením nad vnútornou priekopou pojali aj zvyšok opevnenia st. obytnej veže. V r.1431-34 tu vybudovali rozsiahly dvojposchodový palác. Na veľkoleposť neskorogotickej architektúry poukazujú zachované časti okien, portálov, kružieb a klenieb, postupne odkrývané spod ml. nánosov a prestavieb a dobre čitateľné v novodobej úprave. Žigmundovská prestavba využila aj stáročiami osvedčenú a preverenú trasu veľkomoravského a ranogotického opevnenia a doplnila ju o bašty a vstupnú bránu (pomenovanú na počesť kráľa - Žigmundovou) a cestou, zvažujúcou sa smerom na JV k dunajskému brodu. Bohato členená dvojplášťová architektúra s kamenársky náročne riešenou bránou v podobe oslieho chrbta a sieťová klenba v priechode ju zaradujú medzi centrá stavebného vývoja podunajskej oblasti, ktoré sa stali vzormi pre širokú škálu architektúr vo svojom období.
Dnešná dispozícia hradu s pravidelným štvoruholníkovým pôdorysom okolo ústredného nádvoria je výsledkom stavebného úsilia obdobia renesancie a raného baroka. Na rozdiel od nemecky orientovanej neskorej gotiky sa stavebných podujatí v r.1552 a 1639 zúčastnili predovšetkým talianski majstri, prenášajúci umenie svojej domoviny aj do severne položených krajín. Prestavbou sa hrad zmenil na reprezentačné korunovačné sídlo uhorských kráľov, ktorých vyhnali z pôvodného centra uhorskej ríše v Budíne turecké vojská. Žiaľ, tieto úpravy sa nám dodnes zachovali len vo fragtnentoch. Podľa maľovanej štukovej steny, tvoriacej v pol. 16. stor. súčasť arkiera sály na prvom poschodí a podľa štukovej pozlátenej klenby priľahlého oratória si však vieme urobiť predstavu o výstavnosti interiérov hradu v tomto období.
Posledná veľká prestavba, ktorá zmenila pevnosť na reprezentačné sídlo habsburského cisárskeho dvora, sa uskutočnila 1750-1760 podľa projektov významných európskych - francúzskych, talianskych a rakúskych - architektov J. N. Jadota, L. N. Pacassiho a J. B. Martinelliho. Krátko nato, po 1760, postavili podľa projektov P. A. Hillebrandta aj ďalší palác, zv. Tereziánum, v ktorom sa uplatnil dobový vkus a nádhera. V novom paláci umiestnili obrazáreň, knižnicu a vzácne umelecké zbierky, najmä grafický kabinet miestodržiteľa Alberta Tešínskeho, ktorý neskôr presťahovali do Viedne a podnes je známy pod menom Albertina. Neskorobarokové stavebné podujatie zásadne zmenilo vzhľad hradného paláca, dotklo sa najmä riešenia dispozície, základných konštrukčných prvkov, ako boli reprezentačné schodištia, sály, kaplnka, uplatnilo sa pri snahe zjemnenie mohutnej blokovej siluety a jej fasád a zasiahlo podstatným spôsobom aj do dispozície areálu. Priestranné plochy pevnosti, pôvodne určené na manipuláciu s vojenskou technikou a na obranu proti nepriateľovi, sa skultivovali francúzskymi záhradami doplnenými záhradnými architektúrami, oranžériami, terasami, voliérou, letnou a zimnou jazdiarňou a trojloďovými klenutými koniarňami, kde chovali a predvádzali vzácne druhy koní s dlhoročnou tradíciou. Koncepcia výstavby areálu mala za cieľ vyrovnať sa vrcholným európskym kráľ. dvorom. S typickým barok. dôvtipom riešila. aj v stiesnených a nevhodných podmienkach vysoko dekoratívne požiadavky, najmä na prístupových cestách, usmerňujúcich návštevníka cez brány, čestné nádvorie až do slávnostnej sály, využívajúc kompozíciu zelene so vzácnymi drevinami a exotickými rastlinami.
Koniec 18. stor. je obdobím úpadku Bratislavského hradu ako korunovačného centra krajiny. Po smrti Márie Terézie umiestnil tu Jozef II. školiace stredisko a seminár katolíckeho duchovenstva. K týmto rokom (1783-1790) sa viaže význ. kapitola dejín slov. národa; sformovala sa tu skupina vzdelancov v boji za národné uvedomenie. Do ich čela sa postavil Anton Bernolák, tvorca prvej spis. slovenčiny.
Hrad 1811 vyhorel a napriek viacerým pokusom zlepšiť jeho stavebný stav bol vyše 140 rokov v ruinách. Nové dejiny sa začali písal až 1953, keď sa pristúpilo k jeho záchrane a postupnej obnove. Rekonštrukcia hradu sa uskutočnila 1956-68 podľa projektov A. Piffla a D. Martinčeka. Po obnove nadobudol hrad pôvodný vzhľad, aký mal po tzv. tereziánskej prestavbe koncom 18. storočia.

Interiér: Dispozícia hradného paláca si zachováva prvky z obdobia žigmundovskej gotiky (rytierska sála, arkier v arkáde) a tereziánskeho baroka. Pre reprezentačné funkcie kráľovského barok. sídla sú charakteristické vysoko reprezentatívne architektonické prvky, ako je slávnostné schodište zaberajúce svojím priestorom celé krídlo a vstupný trojloďový vestibul. Z renesančných úprav sa zachovali len fragmenty v juhovýchodnom nároží s bohatou štukovou maľovanou klenbou a s rastlinnou i figurálnou ornamentikou na stenách niekdajšieho arkiera. Miestnosti prvého poschodia slúžia reprezentačným účelom Slovenskej národnej rady. Vo Federálnej sieni v októbri 1968 podpísali Zákon o československej federácii. Slávnostné miestnosti zdobí celý rad výtvarných diel od súčasných popredných slovenských umelcov.

Exteriér:

Súboru budov hradného areálu dominuje mohutná hmota blokovej stavby vlastného hradu, akropola, ktorej siluetu zdôrazňuje vystupujúci hranol Korunovačnej veže na juhozápadnej strane a nadstavené veže na troch nárožiach nad korunnou rímsou hradného paláca. Zo žigmundovskej stavby sa našli viaceré okná, kamenné portály, fragmenty kamenárskych prác, ktoré sa uplatnili na fasádach a v interiéroch v rámci pamiatkovej úpravy. Výrazným prvkom je goticko-renesančné opevnenie s dvoma vybiehajúcimi podkovovitými baštami smerom k mestu (Lugisland), pôvodne prístupné z dvoch strán výstavnými vstupnými vežovitými bránami. V plnej miere sa zachovala Korvínova brána na južnej strane opevnenia, ktorá viedla do mesta a k brodu. Riešením priečelí a klenby patrí medzi vrcholné ukážky neskorogotickej architektúry na našom území. Z obdobia renesančných úprav je zaujímavá časť opevnenia s bastiónom a renesančnou, bosovanou, tzv. Leopoldovou bránou; presklený arkier na východnej strane hradného paláca zvýrazňuje miesto niekdajšieho renesančného. Západná fasáda nádvoria hradného paláca dokumentuje vzhľad hradných budov v období baroka. Južná stena s odľahčenou arkádou vo viacerých podložiach evokuje niekdajší renesančný stav v modernom prevedení. Baroková tereziánska prestavba sa prejavila na priečelí dobovým architektonickým členením s vysokým radom pilastrov a s balkónom pred reprezentačným krídlom na prvom poschodí v snahe opticky odľahčiť ťažkú hmotu stredovekej budovy. Z týchto čias pochádza aj zmena riešenia nástupu od Viedenskej brány k hl. vstupu do paláca, lemovanému dvoma prízemnými budovami a slávnostnými bránami, ktorými umocňovali architektúru čestného nádvoria. Viaceré stavby zachované v areáli, voľne stojace alebo primknuté k hradobnému múru, sú zvyškom riešenia rôznorodých funkcií barok. areálu, najmä hosp. budovy a koniarne s trojloďovými stĺpovými klenutými priestormi. Súčasťou parkovej úpravy sú konzervované základy veľkomoravskej baziliky a paláca, dokumentujúce dôležitosť miesta už v časoch vzniku našich národných dejín.

Súčasný stav:

V priestoroch hradného paláca sú reprezentačné miestnosti SNR; ďalej tu sídli Historický, čiastočne i Archeologický ústav SNM. Na Bratislavskom hrade sú inštalované historické expozície obsahujúce cenné exponáty našich národných dejín od počiatku až po súčasnosť (vrátane vzácnej numizmatickej a archeologickej časti), skutočná klenotnica národnej kultúry. Historické expozície prezentujú vývoj hmotnej i duchovnej kultúry ako aj sociálne a politické boje na Slovensku. Z obdobia feudalizmu sú tu jedinečné umeleckoremeselné a umelecké diela, dokumenty o vývine miest a života poddaného ľudu i šľachty. Bohato zastúpené sú aj novšie dejiny (od počiatkov kapitalizmu až po súčasnosť), cenné exponáty ľudového umenia; pozornosť si zaslúži aj najväčšia numizmatická zbierka na Slovensku a zbierka hudobných nástrojov. Archeologická časť expozície prezentuje cenné praveké nálezy (paleolitická Venuša z Moravian, fragment lebky neandertálca zo Šale), unikátny poklad zlatých šperkov z doby bronzovej z Barce, nálezy z mladohalštatských mohýl v Nových Košariskách, kováčske a poľnohospodárske nástroje z keltského obdobia v Plaveckom Podhradí, pamiatky z doby rímskej (vzácne sklené, strieborné a iné predmety zo Zohoru, Vysokej pri Morave a najmä Rusoviec); pozoruhodné sú aj šperky zo slovansko-avarského pohrebiska z Devín. Novej Vsi a Žitavskej Tône, a najmä unikátne nálezy z obdobia Veľkomoravskej ríše. Stála expozícia archeologických nálezov zo Slovenka má názov Klenoty dávnej minulosti Slovenska. Expozície sú prístupné verejnosti.